Aj tí banskobystrickí Rómovia, ktorí by si mohli dovoliť platiť podnájom v iných, ako segregovaných lokalitách, narážajú na veľmi silné predsudky – akonáhle prenajímateľ nejakého bytu zistí, že sú Rómovia, už sa im neozve. Toto smutné pravidlo potvrdzuje len niekoľko výnimiek. Najviac Rómov s týmto problémom sme zatiaľ zaznamenali v bytovom na Internátnej č.12, im sa teda budeme venovať v rámci tohto článku. Skúsenostiam ľudí z ostatných komunít sa budeme venovať v ďalších blogoch.
Je to možno trochu paradoxné, ale v minulosti – pred rokom 1989 – bola v Banskej Bystrici situácia v oblasti inklúzie bývania lepšia, ako je dnes. Opísal nám ju pán Koloman Dinko, ktorý v súčasnosti tiež býva na Internátnej 12: “Za totality boli Rómovia viac začlenení medzi majoritu čo sa týka bývania. Oblečenie a spôsoby boli na veľmi slušnej úrovni, aj tie priateľstvá medzi bielymi a čiernymi boli iné.”
Problém sa začal vytvárať až po roku 1989, keď veľká väčšina bytov prešla do súkromného vlastníctva: “Po revolúcii väčšina Rómov tieto byty predala, ale nevedela hospodáriť so získanými peniazmi, takže ich rýchlo minuli. Peniažky sa rozkotúľali a hore sa je potom už ťažko postaviť.” Bytový podnik mesta následne sústredil neplatičov práve do bytového domu domu n Internátnej 12 – do bývalej ubytovne športového klubu Dukla Banská Bystrica. Podobný vývin situácie prebehol aj v Banskej Štiavnici, tej sa však budeme venovať až v ďalších našich blogoch.
Kamil Súkenička je Róm pochádzajúci z Tisovca. So svojou partnerkou Katarínou Radičovou žije už dlho, majú spolu tri dcéry vo veku 5-12 rokov. Prešli si mnohými ťažkými situáciami, keď sa viackrát dostali do finančných ťažkostí, nakoniec až do niekoľkotisícových dlhov. Potom, ako sa im náhodou podarilo nakontaktovať na ľudí ochotných pomôcť, prešli osobným bankrotom a Kamil sa zamestnal. Po štyroch rokoch bývania v banskobystrickej Kotve (Zariadenie núdzového bývania pre rodiny s deťmi – útulok a Zariadenie dočasného ubytovania pre rodiny s deťmi zariadení) boli nútení posunúť sa na ďalší – papierovo vyšší – stupeň bývania, do bytového domu na Internátnej 12. Od začiatku im však nevyhovovali podmienky – byt boli nútení prebrať v zdemolovanom stave, aj tak zaň museli zaplatiť zálohu, ani po nenávratnom investovaní vlastných prostriedkov do zveľadenia bytu im vlastník – mestská spoločnosť MBB – nebola ochotná zohľadniť tieto náklady znížením nájomného, a podobne.
Foto: Byt na Internátnej 12 za 510€/mesiac pri preberaní.
Pán Súkenička pritom nemá nízky príjem, keďže už 3 roky pracuje v smetiarskej firme Marius Pedersen. Má teda šancu platiť aj bežný komerčný nájom – koniec koncov, aj nájomné na Internátnej 12 nie je oveľa nižšie od komerčného. Teda – mal by šancu, keby ho niekde ako Róma prijali.
Vzhľadom na nevyhovujúce životné podmienky na Internátnej 12 sa už od začiatku snažil nájsť nejakú inú alternatívu. Kontaktoval množstvo inzerátov na prenájom 2-izbových a 3-izbových bytov. Cez telefón boli prakticky všetci prenajímatelia ochotní stretnúť sa na obhliadke bytu.
Pri osobnom kontakte na obhliadke sa však už situácia zmenila: “Normálne zavolám, predstavím sa, spýtam sa či je ten 3-izbový byt za 600€ voľný. Normálne mi povedia nech prídem. Prídem na obhliadku, nechajú ma poprechádzať sa po byte. Keď som sa potom spýtam, čo mám robiť, že mám o ten byt záujem, povedia mi, že mám čakať, že aj iné rodiny majú oň záujem, že mi dajú vedieť. Takmer nikdy mi však nikto nezavolá.
Niektorí aj zavolajú, ale odpoveď je stále ´nie´ – občas spomenú napr. susedov, že tým by vadilo, že by tam bývala rómska rodina.
Niekedy keď som prišiel na obhliadku, videl som, že ten človek sedí v aute, ale keď videl že sme Rómovia, ani len nevystúpil, ani nedvihol mobil keď som mu volal.”
Súkeničkovci sú teda nútení zostať na Internátnej 12. Do zveľadenia svojich životných podmienok investovali niekoľko tisíc eur, z toho veľkú časť nenávratne, keďže nové omietky ani dlažbu si po potenciálnom opustení tohto bytu so sebou zobrať nemôžu.
FOTO: byt Súkeničkovcov po svojpomocnej rekonštrukcii.
Helena Šimčíková vyrástla aj so svojou sestrou v Destskom domove v Slovenskej Ľupči. Podobne, ako veľká časť obyvateľov Internátnej 12, aj ona sem prišla zo spomínaného zariadenia Kotva. Jej manžel prerobil jej byt, ktorý sa úrovňou svojho vybavenia výrazne odlišuje od toho, ako vyzerá samotná budova z vonkajšej strany.
Podobne, ako rodina Kamila Súkeničku, aj pani Šimčíková sa viackrát snažila dostať z tohto prostredia a prenajať si byt v inej časti mesta. Na rozdiel od skúseností Súkeničkovcov, Helena Šimčíková sa pri telefonickom dohodnutí obhliadky na záver spýtala, či pre prenajímateľa nie je problém, že sú Rómovia. Pri všetkých pokusoch jej následne odpovedali, že to je problém, a dohodnutú obhliadku zrušili.
Foto: Helena Šimčíková so synom v ich zrekonštruovanom byte.
Veľký vplyv predsudkov voči niektorým skupinám potvrdzujú aj ľudia z odboru – realitní makléri. Treba pritom podotknúť, že oni nie sú tí, ktorí majú relevantnú šancu ovplyvniť situáciu, sú “len” prostredníkmi medzi prenajímateľmi a ľuďmi, ktorí podnájom hľadajú.
Treba tiež spomenúť, že Rómovia vôbec nie sú jediná skupina s problémom nájsť podnájom – s rovnakým problémom bojujú aj osoby s deťmi – rodiny, ale aj jednorodičia, majitelia domácich zvierat, a tiež Ukrajinci hľadajúci ubytovanie.
Na skúsenosti s diskrimináciou sme sa opýtali Petra Schmidta zo spoločnosti Astonreal:
“Otázka prenájmov je najviac diskriminačnou otázkou v oblasti bývania. Čo sa týka Rómov, nejde ani tak o samotného človeka – prenajímateľa, ale o celú susedskú komunitu. Často aj osobne vysvetľujem prenajímateľom, že medzi nájomníkmi nie sú rozdiely podľa farby pleti – rovnako nemusí platiť nájom ani biely.
Stalo sa mi, že Rómovia prišli na obhliadku bytu a doniesli nájom na rok dopredu, lebo vedeli, že sú nežiadaní, ale jednoducho chceli bývať slušne. Bol to mladý pár s dieťaťom, muž pracuje vo Švajčiarsku. Ale jednoducho ich odmietli – „lebo susedia“.
Podobne je to s Ukrajincami, ale tam je problém skôr v tom, že väčšina z nich sú matky s deťmi. A naše zákony sú tak postavené, že matka s dieťaťom aj keď vám neplatí nájomné, vy ju nemôžete vyhodiť.”
Realitná maklérka Lucia Hatríková z realitnej kancelárie Nest má podobné skúsenosti, aj keď v niektorých veciach postupuje ich kancelária odlišne: “Pri riešení podnájmov všeobecne cez dotazníky ´preklepávame´ všetkých záujemcov. Viacerí Rómovia uchádzajúci sa o prenájom neprejdú týmto našim ´sitom´. Keďže bytov je celkovo málo, väčšinou si spomedzi finálnych zaujemcov nakoniec vyberá prenajímateľ – a tam sa stáva, že si radšej vyberie nerómov. Ale aby nám vopred prišla požiadavka od prenajímateľov, že Rómov vyslovene nechcú, to sa nám ešte nestalo.”
Realitka má tiež dobré skúsenosti s prenájmom bytov pre Rómov, a to napriek počiatočnému odporu niektorých susedov: “Mali sme napríklad prípad, že jednej Rómke sme prenajali byt vo Zvolene na Sekieri. Tam ju vchodová dôverníčka najprv nechcela prijať, ale nakoniec k nej našla cestu a naša nájomníčka tam býva už niekoľko rokov.”
Podstatné podľa ich skúseností je tiež nastavenie nájomných zmlúv: “My máme zmluvy postavené tak, že keď nájomník robí problém, tak ide von – bez ohľadu na jeho pôvod. Takže my sa nebojíme prenajať byty ani Rómom.”
Realitná kancelária Nest prenajíma byty v Banskej Bystrici aj vo Zvolene, takže sme sa pýtali, či sú v prístupe voči Rómom nejaké rozdiely: “Vo Zvolene hlavne na Sekieri dostanú Rómovia tie byty asi častejšie ako v Bystrici.”
Na názor na túto problematiku sme sa pýtali aj Odboru sociálnych vecí, konkrétne vedúceho Oddelenia sociálnej a krízovej intervencie Mestského úradu Banská Bystrica, Karola Langsteina. Ten o existencii tohto problému vie, avšak nevníma ho ako problém v kompetencii mesta: “Ako my vieme vstupovať niekomu do vlastníckych práv garantovaných ústavou? Je to rozhodnutie vlastníka či byt prenajme alebo neprenajme a aj to komu. Neviem, čo ich k tomu vedie, či sú to zlé skúsenosti alebo predsudky, nikdy sme to nezisťovali. To by bola otázka na tých, čo sa možno tým zaoberajú – ľudsko-právne organizácie, alebo na mimovládny sektor.”
Pri otázke, čo by navrhol spraviť pre odstránenie problému, pán Langstein odpovedal nasledovne: “Bolo by dobre vytvoriť agentúru, ktorá si vie prenajímať takéto byty, niesť zodpovednosť a garanciu toho, že byt bude v rovnakom stave ako sa prenajal od vlastníka a následne ich ďalej prenajíma priamo komukoľvek, kto to potrebuje na občianskom princípe teda aj Rómom. Podobný spôsob funguje napríklad v Českej republike, ale aj v iných krajinách sveta. To by bola asi cesta aj na Slovensku. Tá agentúra by bola také čisté riešenie – či už cez realitku alebo mimovládku, ale musí to byť niekto, kto má prostriedky na tú garanciu.”
Existenciu problému diskriminácie Rómov v prístupe k slušnému bývaniu v Banskej Bystrici teda vedia okrem príslušníkov zasiahnutej skupiny obyvateľstva aj realitní makléri a kompetentné oddelenie Mestského úradu. V našich ďalších blogoch sa budeme venovať problémom Rómov z Banskej Štiavnice a Slovenskej Ľupče, ale tiež príkladom dobrej praxe v oblasti bývania, ako aj potenciálnym riešeniam.
Tento blog je súčasťou projektu Posilňovanie minorít k rozvoju, využívajúc komunitné organizovanie a advokačné metódy na posilnenie postavenia znevýhodnených komunít na strednom Slovensku, ktorý získal grant z Nórska v sume 142 348 eur a je spolufinancovaný zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Cieľom projektu je podporiť potrebnú komunitnú organizátorskú prácu v 6 rómskych komunitách (Slovenská Ľupča, Skalica, Banská Bystrica – Cementárenská, Banská Bystrica – Hrb, Banská Štiavnica – Šobov a Banská Štiavnica – Povrazník) a prepájať ju aj s ďalšími komunitnými prístupmi, ako sú komunitný rozvoj, advokácia, verejné kampane a vzdelávanie
Ak sa chcete dozvedieť viac o programoch a projektoch financovaných z Nórskych grantov na Slovensku, navštívte stránku www.norwaygrants.sk .
„Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe.“
Autorom blogu je Ondrej Druga, komunitný organizátor pre veriace komunity a koordinátor advokačných aktivít