Vzťahy majority a minorít – príležitosť, prekážka aj výzva
Banskobystrické rómske komunity na Cementárenskej ceste a Na Hrbe susedia s banskobystrickou mestskou časťou Senica. Vzťahy medzi týmito tromi komunitami sa vyvíjali aj vyvíjajú. Koncom minulého roka počas zasadnutia miestnej občianskej rady emócie eskalovali v tom negatívnom zmysle slova.
Je možné, aby sa problematické správanie marginalizovaných komunít odstránilo bez toho, aby sa s nimi pracovalo? Dá sa s nimi pracovať zadarmo? My sme sa rozhodli pozrieť na tieto vzťahy a ich vývoj bližšie.
Ako to vyzeralo v minulosti?
Najstaršou oslovenou respondentkou je pani Dana Bartošová, 68-ročná obyvateľka komunity Na Hrbe. Prvý stupeň základnej školy absolvovala v malotriedke v Senici, kde boli spolu v jednej triede rôznorodá skupina detí – od prvého až po tretí ročník, spolu rómske aj nerómske deti: “Boli sme ako jedna rodina, necítili sme od nikoho predsudky kvôli tomu, že je niekto tmavší. Neexistovalo, aby niekto niekomu povedal, že je cigán, alebo niečo také, takto sme spolu rástli ako deti.”
Dobré kontakty s majoritou sa prejavovali aj pri ľudových tradíciách, alebo bežnom komunitnom živote: “Chlapci z dediny chodili na veľkú noc kúpať aj naše dievčatá, aj im stavať máje. Naši chlapci hrávali s nerómami futbal, sedávali spolu v krčme. Nikdy sme tu necítili zlé vzťahy.”
Bývalá základná škola v mestskej časti Senica.
Foto: maps.google.com
Dobrý vzťah so Seničanmi si udržala až doteraz: “Aj teraz som bola navštíviť spolužiačku, lebo som sa dopočula, že je chorá. Tak ma pekne normálne pohostila v dome, sme si pospomínali ako sme sa spolu sánkovali aj korčuľovali cez zimu ako malé. Až dodnes to trvá medzi nami.” Dobré vzťahy s majoritou potvrdzuje aj jej syn, Jozef Bartoš: “Ja mám pomaly 50 rokov a nikdy som tu nemal problém zo strany majority – či je to stretnutie Fazuľovica v susednej Kynceľovej, alebo iné podujatia. Normálne sa slušne zdravíme, aj tí ľudia nám. My z Hrbu sme problémy nemali. Neviem už ako z Cementárenskej.”
Ako to vidia mladší:
Lucia Bartošová, dcéra Jozefa bartoša, však už pociťuje rozdiel oproti skúsenostiam jej starej mamy. Do škôlky síce ešte chodila v Senici, ale základnú školu už absolvovala v inej časti Banskej Bystrice: “Našu generáciu už postihli predsudky o Rómoch, by som povedala. Napríklad keď som bola cez prázdniny doma a išli sme cez Senicu, s niektorými mladšími obyvateľmi sme mali nie veľmi príjemné incidenty.” Dodáva však, že to môže byť ovplyvnené aj tým, že strednú školu aj vysokoškolské štúdium absolvovala mimo Banskej Bystrice.
Celkovo však hodnotí, že cíti vzájomný rešpekt: “V obchode v Senici nemáme problém, na ulici sa starším ľuďom zdravíme, tí sa nám aj odzdravia, ale s mladšími nemáme takmer žiadne vzťahy.”
Najmladšiu generáciu však podľa všetkého nespája už takmer nič – do senickej škôlky podľa našich informácií už žiadne rómske dieťa nechodí, miestna základná škola nefunguje. A ako dodal Jozef Bartoš, dnešní mladí a tínedžeri už celkovo nevyrastajú na dedinských uliciach alebo sídliskových ihriskách, ako to bolo v minulosti – takmer všetci chodia tráviť čas do nákupných centier v centre Banskej Bystrice.
Náladu, ako aj vzájomné vzťahy a názory komunít menia aj prisťahovalci: tí totiž nenadväzujú na skúsenosti a vzťahy predošlých generácií. Prisťahovalci z radov majority prichádzajú do Senice, najviac rómskych prisťahovalcov z iných regiónov pribúda za posledné roky v komunite na Cementárenskej.
“Cementároši”
Silvia Kováčová pochádza z komunity Na Hrbe, ale pred 20 rokmi sa vydala na Cementárenskú cestu, kde žije so svojou rodinou dodnes. Podľa nej aj tu bola situácia podobná, ako Na Hrbe: “Starší ľudia sa lepšie poznali so Seničanmi, dodnes nás tu berú dobre.” Potvrdzuje však, že problémom sú mladší prisťahovalci v tejto komunite: “Prisťahovalci tu robia väčšie problémy – je tu väčší neporiadok, niektorí páchajú aj drobné krádeže. Ale Seničania vedia, že to nie my – starousadlíci, ale že sú to tí noví.”
Všimla si aj ďalší dôvod, ktorý spôsobuje nevôľu Seničanov: keď sa mladí obyvatelia Cementárenskej prechádzajú po dedine, zvyknú si spievať nahlas a odpadky často odhadzujú len na chodník, nie do kontajnerov. Postrehla tiež vlnu odporu, ktorá vznikla na jeseň minulého roku kvôli plánom mesta vytvoriť na Cementárenskej komunitné centrum. Tomuto problému sa budeme venovať neskôr.
Na názor sme sa spýtali aj Jolany Nátherovej, komunitnej organizátorky CKO, ktorá v týchto komunitách pôsobí už mnoho rokov: “Majorita mala možno 20 rokov dozadu veľmi dobré vzťahy s Rómami z oboch komunít, lebo mnohí spolu pracovali v miestnych firmách. Viaceré rodiny sa aj navštevovali.” Vzťahy sa v posledných rokoch podľa nej zhoršili aj kvôli tomu, že tieto komunity nemajú nejakú príležitosť byť spolu v pozitívnej interakcii, väčšinou sa spolu stretnú len v autobuse. Tento rozmer nám spomenula aj Silvia Kováčová: podľa nej by pomohlo, keby mohli predovšetkým deti tráviť aspoň nejaké podujatia pravidelne spolu, napríklad deň detí, alebo Mikuláša.
Pohľad z majority
Na názor sme sa pýtali aj predsedu občianskej rady mestskej časti Senica, pána Mareka Šaláta. Podľa neho nemajú Seničania s obyvateľmi komunity Na hrbe ani vytvorené nejaké užšie vzťahy, skôr len popri nich chodia na zastávku a stretávajú sa v obchode. Je však pravdepodobné, že starší Seničania by na to mali iný názor.
Čo sa týka vzťahu voči obyvateľom Cementárenskej cesty, najväčší problém je pre majoritu čas, keď majú miestni bašável: “Vtedy nahlas vyspevujú až do noci, tak to našim obyvateľom trochu ruší kľud.”
Rovnako je problémom neporiadok v okolí ich príbytkov a vyhadzovanie odpadkov priamo popri ceste. Problémom je podľa neho aj popíjanie počas dňa priamo pred obchodom kde to vyzerá, že sú v krčme a nie v obchode: “Nerobí to dobrý dojem a odrádza to našu komunitu od nich. Nechávajú po sebe dopité fľaše od alkoholu na miestach kde sa zhromažďujú vrátane odpadkov.”
Najväčší výbuch emócií za posledné roky sa udial na zasadaní občianskej rady miestnej časti Senica na jeseň 2023, keď viceprimátor Martin Majling oznámil zámer Mesta zmeniť územný plán a vybudovať na Cementárenskej komunitné centrum spojené s bytovou jednotkou. Viacerí obyvatelia Senice to však pochopili prehnane: báli sa, že zmena územného plánu bude znamenať vyvlastnenie ich pozemkov aj domov – to však nemalo nič spoločné s realitou.
Mestská časť Senica.
Foto: maps.google.com
Ďalšia ich obava, ktorá vyvolala veľmi búrlivú reakciu, bola zapríčinená predstavou, že do novej bytovej jednotky sa prisťahujú ďalší Rómovia. Myslia si, že tým sa ešte viac zvýši počet obyvateľov komunity, a teda aj úroveň rušenia či neporiadku a bude to mať dopad aj na hodnotu ich domov a pozemkov. Jedná sa pritom o priemyselnú zónu, ktorá nie je vhodná pre život ľudí ale bola primárne určená pre výrobné firmy, ktoré tam aj pôsobia.
Následne bola spísaná petícia proti zmene územného plánu mestskej časti Senica, ktorá bola mestom Banská Bystrica zamietnutá. “Aktuálne čakáme na konkrétny návrh riešenia zmeny územného plánu mestskej časti Senica”, dodáva Marek Šalát.
Pohľad človeka, ktorý to už vyriešil
Tak, ako pri väčšine problémov, aj tentokrát sme sa rozhodli osloviť človeka, ktorý má s podobnými problémami nielen skúsenosť, ale ktorý podobné problémy aj vyriešil. Oslovili sme Vladimíra Ledeckého, bývalého starostu obce Spišský Hrhov, ktorému sa okrem iného podarilo za niekoľko rokov zmeniť miestnu rómsku komunitu, a tým aj celú dedinu. Keď začínal, väčšina Rómov žila vo veľmi zlých životných podmienkach, čo spôsobovalo klasické javy typické pre ľudí žijúcich v generačnej chudobe vrátane kriminality voči majorite.
Vladimír Ledecký.
Foto: sk.wikipedia.org
Pána Ledeckého sme sa pýtali, čo by odkázal dlhodobo frustrovaným ľuďom, ktorí nemajú trpezlivosť na iné riešenia, ako “buldozérmi” zlikvidovať komunitu: “Ja chápem tých ľudí, lebo dennodenne zažívajú tie drobné problémy a tie drobné škody, chápem ich. Ale oni by si mali otvoriť hlavu – aj srdce, ale dôležitejšie je hlavu – lebo nech sa pozrú kdekoľvek na Slovensku, pokiaľ naozaj sa nepristúpilo k riešeniu tejto problematiky tak, že sa nejakým spôsobom tam naliali zdroje a niekto sa začal tomu venovať, tak iným spôsobom – buldozérom – neviem o žiadnom prípade, že by sa to tak podarilo.”
Podľa neho by malo záujmom ľudí pozrieť sa na príklady dobrej praxe – na obce, kde už podobné problémy vyriešili. Takmer všade to znamená vytvoriť komunitné centrum, zamestnať terénnych sociálnych pracovníkov a predovšetkým umožniť ľuďom pracovať.
Pokračuje: “Treba vyriešiť prácu, bývanie a vzdelávanie detí. My sme začali prácou, cez prácu sme im pomohli s tým bývaním a to vzdelávanie prišlo automaticky – zmenili si rebríček hodnôt.
Ale pokiaľ budú ľudia z majority nastavení tak, že ´nič im nedať´, tak vlastne ako keby hovorili že ´fajn, tak ešte tu donemoty budeme riešiť tieto isté problémy a nič sa nezmení.”
Dobrou správou je, že väčšina obyvateľov Cementárenskej pracuje. Komunitné centrum tu však nefunguje, aj keď viacerí obyvatelia aj s deťmi roky navštevovali komunitné centrum vytvorené organizáciou Nádej deťom, ktoré sídlilo na sídlisku Sásová. Vytvorenie komunitného centra priamo v komunite by však mohlo byť výraznou zmenou čo sa týka intenzívnej práce s komunitou.
Vladimír Ledecký. Foto: spis.korazr.sme.sk
Ako ďalej hovorí Vladimír Ledecký, úspešná komunitná práca a následné pozdvihnutie životnej úrovne Rómov mení ich správanie: “Však nech sa pozdvihnú, nech normálne chodia do práce, potom aj ten dom si opravia, aj si ho oplotia, aj všetko. Keby sme šli do dôsledkov, tak to sú také zázraky, že on keď si odkúpi ten pozemok, a si ho oplotí, tak zrazu má poriadok na svojom dvore. Nepustí tam cudzie deti, posadí si tam stromy, neopováži sa mu nikto ten strom zváľať. Ale keď je strom v komunite na verejnom priestranstve a tisíc detí sa naň zavesí, tak je jasné, že len tak 2-3 dni vydrží a je koniec s ním.”
Opakovane však zdôrazňuje, že akákoľvek práca v rómskej komunite sa nezaobíde bez komunikácie so susediacou majoritou: “S tými ľuďmi by mal niekto rozprávať, niekto komunikovať. Žijeme v Európskej únii, hovoríme, že chceme byť vyspelá spoločnosť a nebudeme násilím riešiť veci, tak cez buldozéry cesta nevedie. A tie cesty sú jasné – pozri sa tam, kde to vyriešili a zreplikuj to, zopakuj to. Na druhej strane chápem, že ťažko tým ľuďom vysvetľovať, lebo od tých chudobných Rómov si zažili to, čo zažíva každá jedna dedina alebo mesto, kde majú v susedstve Rómov.”
Výsledok zo Spišského Hrhova však hovorí jednoznačne – potom, ako sa začalo pracovať s rómskou komunitou, sa výrazne zlepšila aj životná úroveň majority: “V Hrhove akonáhle tých Romákov sme zamestnali, tak všetci ich susedia mi prestali chodiť na obecný úrad a sa mi sťažovať, že čo im tí Rómovia zase vyviedli. Dovtedy bol každý druhý deň niektorý tam a niečo riešil.”
Tento blog je súčasťou projektu Posilňovanie minorít k rozvoju, využívajúc komunitné organizovanie a advokačné metódy na posilnenie postavenia znevýhodnených komunít na strednom Slovensku, ktorý získal grant z Nórska v sume 142 348 eur a je spolufinancovaný zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Cieľom projektu je podporiť potrebnú komunitnú organizátorskú prácu v 6 rómskych komunitách (Slovenská Ľupča, Skalica, Banská Bystrica – Cementárenská, Banská Bystrica – Hrb, Banská Štiavnica – Šobov a Banská Štiavnica – Povrazník) a prepájať ju aj s ďalšími komunitnými prístupmi, ako sú komunitný rozvoj, advokácia, verejné kampane a vzdelávanie
Ak sa chcete dozvedieť viac o programoch a projektoch financovaných z Nórskych grantov na Slovensku, navštívte stránku www.norwaygrants.sk .
„Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe.“
Autorom blogu je Ondrej Druga, komunitný organizátor pre veriace komunity a koordinátor advokačných aktivít – ondro@cko.sk.